Nevedel som čo so mnou bude no pokúsil som sa všetko ohmatávať. Posledné čo som totiž nedokázal robiť bolo len tak sedieť. Nahmatal som dosť veľkú medzeru medzi mriežkami. Rozmýšľal som či by sa mi podarilo pretiahnuť sa pomedzi ne. Usúdil som že najlepší spôsob ako to zistiť je to skúsiť. Pomaly som si začal uvedomovať veľký chlad ktorý tu vládol a zvieral ma. Ale hnev na vrahov milovanej osoby ma posilnil.

         Z celej sily som sa pretlačil cez mreže za cenu hrozne boliaceho ramena. Výhoda ale bola že som bol dosť chudý. Viete, roky strávené ako bezdomovec si vypýtali svoju daň. Potkýnavou chôdzou som kráčal do tmy a ruky sa stali mojimi očami. Mokré steny ma viedli stále ďalej a niekedy som zachytil zvuky premávky ktorá prebiehala nado mnou. Ak by niekto vedel že je niekto pod nimi....

         Za ten čas tápania v tme som sa snažil vymyslieť plán ako vypátram tých ktorých hľadám a ako sa naučím používať zbraň. Podarilo sa mi vymyslieť dosť dobrý postup toho čo urobím. Keďže som žil pri policajtke ktorá poznala drogové siete tohto mesta naspamäť, tak som hneď vedel kde nájdem spojku ktorá by ma mohla zaviesť do podsvetia. A odtiaľ si naplánujem ďalšie kroky. Teraz je dôležité nájsť východ...

         Po nejakom čase tápania v tej vlhkej tme som videl v diaľke akési svetlo, odrážalo sa od vody. Zvedavo som sa posúval bližšie a konečne som ta došiel. Stál som na okraji kanálu a hľadel som z neho na veľkú rieku pod rúškom noci od ktorej sa odrážali neónové svetlá ktoré som videl. Bol som niekde v prístavnej časti. Pozrel som sa smerom na naľavo a zbadal som štvrť plnú nízkych domov a trocha vyšších bytoviek. Stála za riekou čo pre mňa znamenalo nájsť cestu k mostu ktorý sa črtal v diaľke.

         Porozhliadal som sa okolo seba či nenájdem nejaké miesto na ktoré sa dá stáť. No najbližšie bolo asi desať metrov podo mnou. A napravo som zbadal malú rímsu po ktorej by sa možno dalo postupne prejsť. Bola ale strašne úzka.

         „Len pokojne,“ opakoval som si stále a predkladal som jednu nohu pred druhú a snažil sa nemyslieť na to čo by sa stalo ak by som sa pošmykol alebo nesprávne stúpil. Videl som asi deväť metrov predo mnou betónový plot vysoký asi pol metra. Rímsa viedla k nemu a tam aj končila. Pri troche šťastie sa mi podarí ho bezpečne preliezť. Pomaly som sa posúval stále bližšie a konečne som bol pri plote. Podarilo sa mi nájsť v sebe silnú vôľu ktorá za mňa preložila jednu nohu na ulicu poza plot. Potom sa mi to podarilo urobiť aj s druhou.

         Stál som konečne na pevnej zemi. Aj som si dupol. Bolo tu ale čosi zvláštne – všade bolo ľudoprázdno a nikde neboli žiadne autá a ani len v jednom okne okolitých budov sa nesvietilo. Jediné čo vydávalo svetlo boli neónové svetlá ktoré svojím belasým žiarením vytvárali veľmi zvláštnu zmes svetiel pri ktorých mi dopadali na chrbte zimomriavky.

         „Čo sa to dopekla stalo? Je toto sen?“ pýtal som sa sám seba a odrazu sa mi všetko zdalo veľmi zvláštne a znepokojivé. Ako keby všetko čo sa dialo v tuneli bolo skutočné ale zvyšok už nie.

         Bol som veľmi zmätený, jediné čo som vedel bolo to že niečo so mnou a so všetkým okolím nie je v poriadku. Začal som vykrikovať, všade som sa rozkričal ale odnikiaľ neprichádzala odozva. Môj hlas mizol v šere a ošumelých prázdnych uličkách.

         Skonštatoval som že na tomto mieste nezostanem a pohol som sa smerom do kopca po ceste ktorá viedla k mostu. Pozrel som sa na druhú časť mesta za riekou a odrazu v nej všetko zhaslo okrem jedného okna v jedinom mrakodrape ktorý tam stál. V okne stále čosi blikalo a odrazu sa na ňom rozsvietilo množstvo okien a vytvárali slovo POĎ.

         Pleskol som sa po líci no stále tam ten nápis stál. Zmocnil sa ma strach. Bol som uväznený vo vlastnej duši a nevedel som čo sa deje. Po pravde som ani nechcel vedieť čo sa deje lebo to čo sa navôkol dialo bolo skutočne hrozivé. Mrazivé ticho obopínalo celé okolie a ja som len kráčal dopredu a hľadel na vodu ktorá sa vôbec nevlnila....

         Kráčal som stále vyššie a vyššie a v uličkách som v kútikoch oka zazrel tvary, tiene vyvolávajúce desivé spomienky na môj niekdajší „život“. Usiloval som sa mať prižmúrené oči. Hľadel som pevne do zeme a na betóne sa zjavovali jazvy – vyzerali ako vyryté ešte v čase keď bol betón. Tiekla z nich krv, všetko sa mi v očiach zahmlievalo a uprel som zrak na oblohu. Boli na nej hviezdy.

         „Povedzte mi niekto.... Povedzte mi niekto... či... či je to skut-t-točné!“ zvolal som trasľavo a hviezdy začali vytvárať zvláštne poradie vytvárajúce nápis: To vieš len ty.

         Nechápal som tomu. Všetko vyzeralo neuveriteľne živo, každý poryv vetra som cítil uveriteľnejšie ako kedykoľvek a nepodarilo sa i dôjsť k nejakému zmysluplnému záveru. Až som nakoniec začal uvažovať racionálne a snažil sa nevnímať to nervy drásajúce ticho.

         „Takže, možno ma v tuneli prepadli a dali mi nejaké lieky na spanie, alebo nejaké halucinogénne látky aby som im opäť neušiel,“ hovoril som si a nevšimol si zaškrípanie kdesi v diaľke, „a preto mám teraz desivé sny a stačí aby som sa zobudil,“ povedal som si a zaplavila ma vlna hrôzy. Zabiť sa? Pomôže to? Naozaj sa prebudím? Ak sa vôbec prebudím? Ak je to vôbec sen?

         Opäť čosi zaškrípalo a nepočul som to. Podišiel som k okraju plotu a nahol sa ponad neho. Hľadel som na oceľovomodrú hladinu vody vytvárajúcu v mojej hlave znepokojivé myšlienky.

         „Musím padať hlavou aby som si ju v sne rozbil,“ povedal som si a stál som na plote. Škrípanie sa stupňovalo ale ja som stále nič nepočul. Hľadel som ako úplne zhypnotizovaný na hladinu a srdce som mal kdesi v hrdle. Hladina bola nehybná, čoraz viac vyzerala ako nejaká kožovitá modrá vec. Začala sa skrúcať a zdalo sa že sa približuje. Bola vyššie no vyzeralo to ako keby bola stále tam. Stúpala rýchlo a bez kontroly. Už bola pri mne. Obmývala mi rozdraté topánky. Išla si ma vziať...

         Odvrátil som pohľad a už som na nohách necítil chlad. Voda bola opäť dole a stále tam bola ako socha... A vtom som počul zaškrípanie. Otočil som sa a pochopil čo sa s vodou stalo a prečo sa dvihla aj keď v skutočnosti sa nedvihla – je toto vlastne skutočnosť?   

PS: ak prečítate tak napíšte koment, lebo chcem vedieť čo by som mal zlepšiť, plus ptrebujem od vás nejaé inšpirácie.